Pole, kde sa jazyky stretávajú a ovplyvňujú, je veľmi rozsiahle, ale na limitovanom
priestore sa môžeme dotknúť iba niekoľkých aspektov tohto problému. V našom príspevku sa
venujeme jednému z veľmi dôležitých aspektov vývinu jazyka – jeho kontaktu s iným
jazykom alebo nárečovou oblasťou. Pri rozlične historicky motivovanom sťahovaní sa
nositeľov nárečia z viacerých nárečových oblastí do inej jazykovej oblasti naberajú do určitej
miery na význame aj aspekty kontaktného jazyka. Kontaktné jazyky totiž (tak ako to
definovala jazykoveda) môžu byť adekvátne definované iba s odkazom na mimojazykové
historické doklady o daných jazykoch alebo o ich nositeľoch. Neexistujú spoľahlivé prístupy,
ktoré by dovoľovali definovať ich iba na základe jazykových čŕt. Jedna vec, ktorá spája
kontaktné jazyky vo všeobecnosti, je fakt, že ich gramatická štruktúra a lexika nemôže
primárne poukazovať na jeden pôvodný jazykový zdroj. Kontaktné jazyky preto chápeme ako
produkt postupného vývinu: v každom štádiu vývinového procesu je celý jazyk prenášaný z
generácie na generáciu, ale počas dlhého obdobia sa naakumulovalo toľko vzájomných čŕt, že
často z pôvodného jazyka ostáva veľmi málo znakov na to, aby bol jeho pôvod klasifikovaný
adekvátne.
Takto sa jazykové analýzy nárečí oblastí Bihoru a Salaju zo šesťdesiatych rokov 20.
storočia dostávajú do rozporu z novšími výskumami historických dokumentov z miestnych
archívov a cirkevných matrík, ktoré nám v mnohom napovedajú o osídľovaní tohto regiónu.
Môžme to pozorovať aj vo výskumnom diele Grigoria Benedeka (1963, s. 235). Vo svojom
článku o zmiešanom jazyku Slovákov v lokalitách Borumlaca a Vărzari z regiónu Crișana v
jazykovednom časopise Romanoslavica VII, venovanému dialektológii, uvádza niektoré
najdôležitejšie javy, ktoré považuje za východoslovenské a ktoré ovplyvnili stredoslovenský
základ jazyka týchto lokalít:
1) strata kvantity (to sa týka aj nevyslovovaniu diftongov),
2) prízvuk na predposlednej slabike,
3) za psl. *ę v krátkej slabike po labiálnych spoluhláskach sa vyslovuje ja: mjaso, pjast,
hovjado atď.,
4) namiesto slabikotvorného l sa vyslovuje l neslabikotvorné sprevádzané samohláskou:
klupko, potlusť, dluhe…,
5) za psl. *Ъ, *Ь v silných pozíciách je samohláska e: jarek, daremni, xrbet, preze mňa, ve
voďe, kosťel, jamečka, zemreť, deska…,
6) substantíva typu srce majú v nom. sg. koncovku -o: srco, pľeco, vajco, vreco, ojo…,
7) v gen. a v lok. pl. majú všetky substantíva koncovku -ox: jasľox, sluhox…,
8) v inštrumentáli sg. majú podst. mená, príd. mená, zámená a číslovky v ženskom rode
terminácie -u: z dobru ženu, s ťebu, z jednu…
Ako uvádza autor, tieto javy prenikli do týchto dvoch dedín zo susedných obcí Socet
(Huta Sočet), Șinteu (Nová Huta), Huta Voivozi (Stará Huta), Valea Târnei (Židáreň), o
ktorých sa predpokladalo, že sem prišli Slováci prevažne z východného Slovenska (zo Šariša
a Zemplína). Napríklad Rudolf Urbán poukazuje na to, že tieto lokality a aj iné, napr.
Bodonoš, Făgetu (Gemelčička) boli kolonizované Slovákmi zo Zemplína, Šariša, Gemera,
Oravy a Abovskej župy (1930). Taktiež Ľudovít Hamaš uvádza, že kolonizátori Gemelčičky
pochádzajú iba zo Zemplína (1974, s. 127, podobne Sirácky, 1980, s.89). Najväčším
problémom je to, že v týchto prácach sa neuvádzajú zdroje, z ktorých títo autori preberali
údaje vzťahujúce sa na pôvod bihorských Slovákov. Pravdepodobne sa opierali o ústne
podanie, ktoré po skoro dvoch storočiach od usadenia sa Slovákov v Bihore zostáva extrémne
neistým a relatívnym zdrojom.
Je zaujímavé, že aj keď Benedek vo svojej práci z roku 1963 cituje už vtedy známe
poznatky o zmiešaných gemerských nárečiach, ktorým sa v svojej dobe venoval Štefan Tóbik
(1937), nedochádza k záverom o nevýchodoslovenskom pôvode jazyka týchto lokalít. Určite
mu musela byť známa aj neskoršia Tóbikova štúdia o gemerských nárečiach (1957, s. 89).
Preto neskôr aj ďalší rumunský jazykovedec Anton Tanasescu, ktorý sa zaoberal nárečiami
Bihoru a Salaju, preberá túto zaužívanú lokalizáciu pôvodných kolonizátorov, ktorí sa usadili
v spomínaných dedinách (1967).
Benedek však neskôr svojimi výskumami historických materiálov z matrík
rímskokatolíckych farských úradov z dedín Bodonoš, Nová Huta, Siniob, z archívu
Biskupského rímskokatolíckeho úradu v Oradei a z historických záznamov zo slovenských
škôl v Bodonoši, Novej Hute a Gemelčičke veľmi významne prispel k ujasneniu problému
ohnísk, z ktorých sa začala imigrácia do slovenských bihorských lokalít (1983). Čo sa týka
spomínaných lokalít, podľa výpisov z matriky v dedine Nová Huta značná časť obyvateľstva
prišla do dedín Sočet, Stará Huta, Židáreň, Bojovské a Gemelčička z oblastí stolíc Zvolen,
Novohrad a Gemer (z dedín Šoltýska, Kokava, Ďurkova, Lom, Drábsko, Ďubákovo,
Polianky, Dobrý Potok, Ipeľ, Látky, Brezovo, Detva, Detvianska Huta), z hornej Oravy
(Erdútka a Veselé, čiastočnej aj z dedín Lipnica, Polhora, Ústie a Klin) a z dolnej Oravy
(Pucov, Pribiš, Valašská Dubová).
Tomuto zodpovedá i zistenie, že v miestnom nárečí bihorských Slovákov je málo
zvláštností, ktoré by bolo možné lokalizovať výhradne do oblasti východoslovenských nárečí
a takmer všetky špecifiká je možné začleniť do severnej Oravy a Kysúc.
Časť bihorských Slovákov pochádza z oblastí Slovenska, ktoré boli kolonizované o
čosi neskôr (napr. horná Orava a severozápadný Gemer). Ako vieme zo štúdie Štefana
Tóbika, rozprávalo sa tu zmiešaným alebo prechodným nárečím, teda nehomogénnym
nárečím. Preto sa v týchto oblastiach slovenských bihorských nárečí stretávame s početnými
jazykovými dubletmi, nedôslednosťami a variantnosťou v susediacich dedinách, ba dokonca
aj v prejavoch rôznych jednotlivcov jednej lokality (porov. Morong, 2006, s. 6-12).
Uvádzame tu niektoré príklady javov, ktoré sme zaznamenali v materiáloch
zozbieraných v dedine Bodonoš v roku 2005 a tiež také, ktoré zaznamenal Benedek v
susedných dedinách Borumlaka a Vărzari v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Ide len o
tie príklady paralelných dvojitých foriem, ktoré sa vyskytujú v prehovoroch u tých istých
hovoriacich.
1) Diftong uo, respektíve vo, je zaznamenaný paralelne s vokálom o v slovách: kuoň, ale aj
kouňe spolu s koň, koňe, muoj – moj, uosmi – osmi atď.
2) Existujú slová, v ktorých mnohí hovoriaci vyslovujú na mieste dvojhlások raz varianty je,
ja, inokedy zase vokály e, a (pozn. 1): vjeter – veter, hrješni – hrešni, mesjac – mesac, žjak – žak, mjesi
– mesi, xľjep – xľep, svjeťi – sveťi, mľjeko – mľeko, svječka – svečka, ďalej v tvaroch dozrjeva
– dozrevam, spjevam – spevam, potpjeram – potperam. Sloveso viem sa vyslovuje tromi
spôsobmi: vjem, vješ – vem, veš.
venujeme jednému z veľmi dôležitých aspektov vývinu jazyka – jeho kontaktu s iným
jazykom alebo nárečovou oblasťou. Pri rozlične historicky motivovanom sťahovaní sa
nositeľov nárečia z viacerých nárečových oblastí do inej jazykovej oblasti naberajú do určitej
miery na význame aj aspekty kontaktného jazyka. Kontaktné jazyky totiž (tak ako to
definovala jazykoveda) môžu byť adekvátne definované iba s odkazom na mimojazykové
historické doklady o daných jazykoch alebo o ich nositeľoch. Neexistujú spoľahlivé prístupy,
ktoré by dovoľovali definovať ich iba na základe jazykových čŕt. Jedna vec, ktorá spája
kontaktné jazyky vo všeobecnosti, je fakt, že ich gramatická štruktúra a lexika nemôže
primárne poukazovať na jeden pôvodný jazykový zdroj. Kontaktné jazyky preto chápeme ako
produkt postupného vývinu: v každom štádiu vývinového procesu je celý jazyk prenášaný z
generácie na generáciu, ale počas dlhého obdobia sa naakumulovalo toľko vzájomných čŕt, že
často z pôvodného jazyka ostáva veľmi málo znakov na to, aby bol jeho pôvod klasifikovaný
adekvátne.
Takto sa jazykové analýzy nárečí oblastí Bihoru a Salaju zo šesťdesiatych rokov 20.
storočia dostávajú do rozporu z novšími výskumami historických dokumentov z miestnych
archívov a cirkevných matrík, ktoré nám v mnohom napovedajú o osídľovaní tohto regiónu.
Môžme to pozorovať aj vo výskumnom diele Grigoria Benedeka (1963, s. 235). Vo svojom
článku o zmiešanom jazyku Slovákov v lokalitách Borumlaca a Vărzari z regiónu Crișana v
jazykovednom časopise Romanoslavica VII, venovanému dialektológii, uvádza niektoré
najdôležitejšie javy, ktoré považuje za východoslovenské a ktoré ovplyvnili stredoslovenský
základ jazyka týchto lokalít:
1) strata kvantity (to sa týka aj nevyslovovaniu diftongov),
2) prízvuk na predposlednej slabike,
3) za psl. *ę v krátkej slabike po labiálnych spoluhláskach sa vyslovuje ja: mjaso, pjast,
hovjado atď.,
4) namiesto slabikotvorného l sa vyslovuje l neslabikotvorné sprevádzané samohláskou:
klupko, potlusť, dluhe…,
5) za psl. *Ъ, *Ь v silných pozíciách je samohláska e: jarek, daremni, xrbet, preze mňa, ve
voďe, kosťel, jamečka, zemreť, deska…,
6) substantíva typu srce majú v nom. sg. koncovku -o: srco, pľeco, vajco, vreco, ojo…,
7) v gen. a v lok. pl. majú všetky substantíva koncovku -ox: jasľox, sluhox…,
8) v inštrumentáli sg. majú podst. mená, príd. mená, zámená a číslovky v ženskom rode
terminácie -u: z dobru ženu, s ťebu, z jednu…
Ako uvádza autor, tieto javy prenikli do týchto dvoch dedín zo susedných obcí Socet
(Huta Sočet), Șinteu (Nová Huta), Huta Voivozi (Stará Huta), Valea Târnei (Židáreň), o
ktorých sa predpokladalo, že sem prišli Slováci prevažne z východného Slovenska (zo Šariša
a Zemplína). Napríklad Rudolf Urbán poukazuje na to, že tieto lokality a aj iné, napr.
Bodonoš, Făgetu (Gemelčička) boli kolonizované Slovákmi zo Zemplína, Šariša, Gemera,
Oravy a Abovskej župy (1930). Taktiež Ľudovít Hamaš uvádza, že kolonizátori Gemelčičky
pochádzajú iba zo Zemplína (1974, s. 127, podobne Sirácky, 1980, s.89). Najväčším
problémom je to, že v týchto prácach sa neuvádzajú zdroje, z ktorých títo autori preberali
údaje vzťahujúce sa na pôvod bihorských Slovákov. Pravdepodobne sa opierali o ústne
podanie, ktoré po skoro dvoch storočiach od usadenia sa Slovákov v Bihore zostáva extrémne
neistým a relatívnym zdrojom.
Je zaujímavé, že aj keď Benedek vo svojej práci z roku 1963 cituje už vtedy známe
poznatky o zmiešaných gemerských nárečiach, ktorým sa v svojej dobe venoval Štefan Tóbik
(1937), nedochádza k záverom o nevýchodoslovenskom pôvode jazyka týchto lokalít. Určite
mu musela byť známa aj neskoršia Tóbikova štúdia o gemerských nárečiach (1957, s. 89).
Preto neskôr aj ďalší rumunský jazykovedec Anton Tanasescu, ktorý sa zaoberal nárečiami
Bihoru a Salaju, preberá túto zaužívanú lokalizáciu pôvodných kolonizátorov, ktorí sa usadili
v spomínaných dedinách (1967).
Benedek však neskôr svojimi výskumami historických materiálov z matrík
rímskokatolíckych farských úradov z dedín Bodonoš, Nová Huta, Siniob, z archívu
Biskupského rímskokatolíckeho úradu v Oradei a z historických záznamov zo slovenských
škôl v Bodonoši, Novej Hute a Gemelčičke veľmi významne prispel k ujasneniu problému
ohnísk, z ktorých sa začala imigrácia do slovenských bihorských lokalít (1983). Čo sa týka
spomínaných lokalít, podľa výpisov z matriky v dedine Nová Huta značná časť obyvateľstva
prišla do dedín Sočet, Stará Huta, Židáreň, Bojovské a Gemelčička z oblastí stolíc Zvolen,
Novohrad a Gemer (z dedín Šoltýska, Kokava, Ďurkova, Lom, Drábsko, Ďubákovo,
Polianky, Dobrý Potok, Ipeľ, Látky, Brezovo, Detva, Detvianska Huta), z hornej Oravy
(Erdútka a Veselé, čiastočnej aj z dedín Lipnica, Polhora, Ústie a Klin) a z dolnej Oravy
(Pucov, Pribiš, Valašská Dubová).
Tomuto zodpovedá i zistenie, že v miestnom nárečí bihorských Slovákov je málo
zvláštností, ktoré by bolo možné lokalizovať výhradne do oblasti východoslovenských nárečí
a takmer všetky špecifiká je možné začleniť do severnej Oravy a Kysúc.
Časť bihorských Slovákov pochádza z oblastí Slovenska, ktoré boli kolonizované o
čosi neskôr (napr. horná Orava a severozápadný Gemer). Ako vieme zo štúdie Štefana
Tóbika, rozprávalo sa tu zmiešaným alebo prechodným nárečím, teda nehomogénnym
nárečím. Preto sa v týchto oblastiach slovenských bihorských nárečí stretávame s početnými
jazykovými dubletmi, nedôslednosťami a variantnosťou v susediacich dedinách, ba dokonca
aj v prejavoch rôznych jednotlivcov jednej lokality (porov. Morong, 2006, s. 6-12).
Uvádzame tu niektoré príklady javov, ktoré sme zaznamenali v materiáloch
zozbieraných v dedine Bodonoš v roku 2005 a tiež také, ktoré zaznamenal Benedek v
susedných dedinách Borumlaka a Vărzari v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Ide len o
tie príklady paralelných dvojitých foriem, ktoré sa vyskytujú v prehovoroch u tých istých
hovoriacich.
1) Diftong uo, respektíve vo, je zaznamenaný paralelne s vokálom o v slovách: kuoň, ale aj
kouňe spolu s koň, koňe, muoj – moj, uosmi – osmi atď.
2) Existujú slová, v ktorých mnohí hovoriaci vyslovujú na mieste dvojhlások raz varianty je,
ja, inokedy zase vokály e, a (pozn. 1): vjeter – veter, hrješni – hrešni, mesjac – mesac, žjak – žak, mjesi
– mesi, xľjep – xľep, svjeťi – sveťi, mľjeko – mľeko, svječka – svečka, ďalej v tvaroch dozrjeva
– dozrevam, spjevam – spevam, potpjeram – potperam. Sloveso viem sa vyslovuje tromi
spôsobmi: vjem, vješ – vem, veš.
3) Ďalším zaujímavým javom je miešanie dvoch gramatických koncoviek. Aj keď substantíva
majú v genitíve plurálu koncovku -ox: xlapox, ženox, paľicox, kosťox, vajcox, paralelne sa
popri tejto koncovke vyskytujú i staršie formy hrušek, čerešen atď.
4) Pri striednici za psl. *ę zaznamenáva Benedek aj generačný rozdiel. Kým výslovnosť ä sa
vyskytuje ešte u staršej generácie, mladšia generácia tu vyslovuje vokál e (podobne ako tomu
bolo v dolnooravských a gemerských nárečiach), alebo ešte častejšie ja: ňepamäcem, pamäť,
mäke, napätek, päť – peť, vjadnu, vjači, ja som smjadni, hovjado. Samozrejme, tak ako pri
všetkých jazykových javoch, aj tu sa v tej istej dedine vyskytujú dokonca až trojaké formy, i
keď neboli zachytené u tých istých hovoriacich: ďeväť – ďeveť – ďevjať, päsť – pjasť, zmäk –
zmjak, mäso – meso – mjaso.
5) Rovnako variantné u tých istých hovoriacich sú slová s bilabiálnym u alebo s v, resp. f na
konci slabiky alebo slova: poľeuka – poľefka – poľofka, prauda – pravda, dauno – davno,
poľouňik – poľovňik…
6) Podobne aj pri slabikotvornom l sú slová, ktoré majú dvojakú výslovnosť, teda so
sylabickým, resp. nesylabickým l: klpko – klupko, blxi – blexa, žlte – žolte…
Jazyk v kontakte s iným jazykom prechádzal vývinom neustále. Môžeme to
pozorovať na príkladoch z minulosti i zo súčasnosti. Najzaujímavejšie je na tom to, že pri
tomto špecifickom vývine, keď sa jazyky stretávajú bezprostredne po dlhý čas možno len
veľmi ťažko nájsť úplnú pravidelnosť v súvislosti s jazykovými javmi.
V prípadoch uvedených v našom príspevku je dôležité pripomenúť, že konkrétna
hodnota rečového aktu je podmienená vrstvami kontextu, do ktorého je prejav začlenený.
Tento kontext už nezahŕňa len objektívne faktory, ako napríklad kto hovorí, kde a kedy, ale aj
subjektívne faktory, ako napríklad to, čomu účastníci rečového aktu veria, že sami
komunikujú, alebo ako “berú” to, čo je im hovorené. Tieto postoje hovoriaceho/počúvajúceho
sa líšia kulturálne a hlavne individuálne a nemôžu byť ignorované, keď nám ide o to,
porozumieť tomu, čo hovoriaci výpoveďou myslí. Tieto faktory a mnoho ďalších
signifikantne pôsobia na mikrosociolingvistiký a mikropsycholingvistický svet
interpersonálnej komunikácie.
majú v genitíve plurálu koncovku -ox: xlapox, ženox, paľicox, kosťox, vajcox, paralelne sa
popri tejto koncovke vyskytujú i staršie formy hrušek, čerešen atď.
4) Pri striednici za psl. *ę zaznamenáva Benedek aj generačný rozdiel. Kým výslovnosť ä sa
vyskytuje ešte u staršej generácie, mladšia generácia tu vyslovuje vokál e (podobne ako tomu
bolo v dolnooravských a gemerských nárečiach), alebo ešte častejšie ja: ňepamäcem, pamäť,
mäke, napätek, päť – peť, vjadnu, vjači, ja som smjadni, hovjado. Samozrejme, tak ako pri
všetkých jazykových javoch, aj tu sa v tej istej dedine vyskytujú dokonca až trojaké formy, i
keď neboli zachytené u tých istých hovoriacich: ďeväť – ďeveť – ďevjať, päsť – pjasť, zmäk –
zmjak, mäso – meso – mjaso.
5) Rovnako variantné u tých istých hovoriacich sú slová s bilabiálnym u alebo s v, resp. f na
konci slabiky alebo slova: poľeuka – poľefka – poľofka, prauda – pravda, dauno – davno,
poľouňik – poľovňik…
6) Podobne aj pri slabikotvornom l sú slová, ktoré majú dvojakú výslovnosť, teda so
sylabickým, resp. nesylabickým l: klpko – klupko, blxi – blexa, žlte – žolte…
Jazyk v kontakte s iným jazykom prechádzal vývinom neustále. Môžeme to
pozorovať na príkladoch z minulosti i zo súčasnosti. Najzaujímavejšie je na tom to, že pri
tomto špecifickom vývine, keď sa jazyky stretávajú bezprostredne po dlhý čas možno len
veľmi ťažko nájsť úplnú pravidelnosť v súvislosti s jazykovými javmi.
V prípadoch uvedených v našom príspevku je dôležité pripomenúť, že konkrétna
hodnota rečového aktu je podmienená vrstvami kontextu, do ktorého je prejav začlenený.
Tento kontext už nezahŕňa len objektívne faktory, ako napríklad kto hovorí, kde a kedy, ale aj
subjektívne faktory, ako napríklad to, čomu účastníci rečového aktu veria, že sami
komunikujú, alebo ako “berú” to, čo je im hovorené. Tieto postoje hovoriaceho/počúvajúceho
sa líšia kulturálne a hlavne individuálne a nemôžu byť ignorované, keď nám ide o to,
porozumieť tomu, čo hovoriaci výpoveďou myslí. Tieto faktory a mnoho ďalších
signifikantne pôsobia na mikrosociolingvistiký a mikropsycholingvistický svet
interpersonálnej komunikácie.
Miroslav Hovančík
Poznámky:
1: Nahradzovanie diftongov ie, ia variantmi je, ja alebo e, a sa v niektorých prípadoch
vyskytuje bez očividnej pravidelnosti, i keď je možno tušiť niektoré tendencie, o ktorých tu
nie je priestor hovoriť a napokon, zatiaľ zostávajú pre nás menej dôležité.
vyskytuje bez očividnej pravidelnosti, i keď je možno tušiť niektoré tendencie, o ktorých tu
nie je priestor hovoriť a napokon, zatiaľ zostávajú pre nás menej dôležité.
Použitá literatúra:
BENEDEK, Grigori: Despre Un Grai Slovac Mixt Din Regiunea Crișana (Graiul din
Borumlaca și Vărzari). In: Romanoslavica VII. Dialektologie. Asociația Slaviștilor din
Republica Populara Româna, București 1963.
BENEDEK, Grigori: Slovenské nárečia v stoliciach Salaj a Bihor v Rumunsku. Martin 1983.
HAMAŠ, Ľudovít: Z dejín Slovákov v Rumunskej Socialistickej Republike. In: Slováci v
zahraničí, Martin 1974.
MORONG, Benedek: Jazykové aspekty folklóru bihorských Slovákov. Vyd. Ivan Krasko.
Nadlak 2006.
SIRÁCKY, Ján a kol.: Slováci vo svete. 1. Matica Slovenská, Martin 1980.
ŠTOLC, Jozef: Dialektické členenie spišských nárečí. – Linguistica Slovaca, 1-2, 1939-40, s.
191-207.
TĂNĂSESCU, Anton: Characteristicile declinării substantivelor din graiul Slovacilor de la
Marca Huta și Zăuan Băi, Județul Sălaj. In: Romanoslavica XIV. Lingvistică. Asociația
Slaviștilor din Republica Populara Româna. București 1967.
TÓBIK, Štefan: Prechodná jazyková oblasť stredoslovensko-východoslovenská. Sborník
Matice Slovenskej XV, 1937.
TÓBIK, Štefan: Členenie a charakteristika gemerských nárečí. In: Jazykovedné štúdie II,
Bratislava 1957, s. 89.
URBAN, Rudolf.: Čechoslováci v Rumunsku. Tiskli Šmíd a spol., Soběslav, Bukurešť 1930.
BENEDEK, Grigori: Despre Un Grai Slovac Mixt Din Regiunea Crișana (Graiul din
Borumlaca și Vărzari). In: Romanoslavica VII. Dialektologie. Asociația Slaviștilor din
Republica Populara Româna, București 1963.
BENEDEK, Grigori: Slovenské nárečia v stoliciach Salaj a Bihor v Rumunsku. Martin 1983.
HAMAŠ, Ľudovít: Z dejín Slovákov v Rumunskej Socialistickej Republike. In: Slováci v
zahraničí, Martin 1974.
MORONG, Benedek: Jazykové aspekty folklóru bihorských Slovákov. Vyd. Ivan Krasko.
Nadlak 2006.
SIRÁCKY, Ján a kol.: Slováci vo svete. 1. Matica Slovenská, Martin 1980.
ŠTOLC, Jozef: Dialektické členenie spišských nárečí. – Linguistica Slovaca, 1-2, 1939-40, s.
191-207.
TĂNĂSESCU, Anton: Characteristicile declinării substantivelor din graiul Slovacilor de la
Marca Huta și Zăuan Băi, Județul Sălaj. In: Romanoslavica XIV. Lingvistică. Asociația
Slaviștilor din Republica Populara Româna. București 1967.
TÓBIK, Štefan: Prechodná jazyková oblasť stredoslovensko-východoslovenská. Sborník
Matice Slovenskej XV, 1937.
TÓBIK, Štefan: Členenie a charakteristika gemerských nárečí. In: Jazykovedné štúdie II,
Bratislava 1957, s. 89.
URBAN, Rudolf.: Čechoslováci v Rumunsku. Tiskli Šmíd a spol., Soběslav, Bukurešť 1930.
slovakforyou 